MDMA prvýkrát syntetizovala a patentovala nemecká farmaceutická spoločnosti Merck v roku 1914. Využívala ju iba ako prekurzor ďalších zlúčenín, účinky samotnej látky na človeka neboli známe. Prvý človek, ktorý zažil účinky MDMA bol Alexander Shulgin.
Známy chemik, ktorý svoj život zasvätil hľadaniu nových psychoaktívnych látok, v polovici 70. rokov opäť zosyntetizoval MDMA a sám na sebe ho aj vyskúšal. Shulgin sa pohyboval aj v komunite psychoterapeutov, ktorých ním popísané účinky MDMA zaujali. Títo terapeuti už mali skúsenosti s psychedelickou terapiou v 50. a 60. rokoch, ktorá bola neskôr z politických dôvodov postavená mimo zákon. A tak sa sa niektorí psychoterapeuti chopili možnosti a v polovici 70. rokov začali poskytovať MDMA augmentovanú psychoterapiu mimo zraku verejnosti. Terapeuti si cenili účinky látky, ktoré inhibujú reakciu strachu na ohrozenie a klienti sa tak stávali prístupnejší terapeutickému procesu.
V roku 1986 však po nešťastnom súdnom procese bolo MDMA pridané na listinu zakázaných látok (bez terapeutického využitia) po tom, ako sa táto látka začala zneužívať. Výnimku tvorila...
Ketamín bol vyvinutý v roku 1962 ako bezpečnejšia alternatíva k fencyklidínu. Nepatrí ku klasickým psychedelikám účinkujúcim na serotonínové receptory (účinok bude popísaný nižšie). Spravidla sa považuje za tzv. disociatívne anestetikum, čo znamená, že spôsobuje akoby odlúčenie mysli od tela a v závislosti od dávky až do takej miery, že jedinec stráca kontakt so svojím telom ako aj s realitou. Ketamín sa používa v humánnej ako aj veterinárnej medicíne ako anestetikum s slabými nežiadúcimi účinkami (jeho výhodou oproti iným anestetikám je, že netlmí dýchacie centrum a neovplyvňuje srdcovú aktivitu). Používa sa napr. aj v tzv. katastrofickej medicíne pri hromadných nešťastiach, kde nie je možnosť kontinuálneho pozorovania pacienta.
V somatickej medicíne sa spomínajú pri prebúdzaní pacientov z anestézy neobvyklé snové stavy, čo nás privádza k jeho psychedelickým účinkom. Jedna šestina až jedna dvadsatina anestetickej dávky vedie k rôznorodým psychickým fenoménom (disociácia, prežívanie iných realít, kontakt s „netelesnými bytosťami“, „astrálne cestovanie“...). Tieto fenomény oddelenia mysli od bežne prežívanej reality sa od deväťdesiatych rokov využívajú...
DMT (N,N-Dimetyltryptamín) je prírodná látka vyskytujúca sa v mnohých živých organizmoch, najmä v rastlinách. V ľudskej epifýze sa taktiež produkuje jej malé množstvo, čo pravdepodobne súvisí s chemickou podobnosťou s melatonínom (hormón spánku). Zaujímavosťou je, že francúzsky filozof Descartes považoval za sídlo duše práve ľudskú epifýzu.
Tento fakt je o to zaujímavejší, že DMT je jednou z najsilnejších nám známych psychedelických látok. DMT bolo po prvýkrát izolované v tridsiatych rokoch minulého storočia. Prvý, kto psychedelické účinky podrobne sledoval, bol maďarský chemik a psychiater Stephen Szára. Dnes v jeho odkaze pokračuje vyskumný tím okolo Ede Frecska na univerzite v Debrecíne.
DMT patrí do rodiny monoamínov, po orálnom požití dochádza k jeho rozkladu v žalúdku za pomoci enzýmu monoaminooxidázy a DMT teda neúčinkuje. Po intravenóznom podaní látky sa účinky dostavia takmer okamžite a zvyčajne úplne odoznejú do 30 minút od jej podania. Ak sa spolu s DMT zároveň orálne požije aj inhibítor enzýmu monoaminooxidázy (tzv. IMAO), dimetyltriptamín môže ukázať svoje silné psychedelické účinky. Tento...
LSD je polosyntetický námeľový alkaloid. Z námeľu (huba kyjanička purpurová , ktorá cudzopasí na obilí) sa vyrábal aj rituálny nápoj kykeón, ktorý sa požíval v rámci Eleuzínskych mystérií v starovekom Grécku.
LSD sprvu predstavovalo látku, ktorá mala slúžiť na navodenie experimentálnej psychózy a tiež pre výuku psychiatrov. Avšak už roku 1952 bola (Sandisonom) uverejnená prvá štúdia, ktorá upozornila na terapeutické použitie. Netrvalo dlho a psychoterapeutické podávanie LSD sa rozšírilo po celom svete až do jeho zákazu z politických dôvodov.
Výnimku tvorila hŕstka psychiatrov vo Švajčiarsku, ktorí ho mohli ďalej psychoterapeuticky podávať (v rokoch 1989-1993), najčastejšie v rámci víkendových workshopov. Koncom 90. rokov sa začali objavovať štúdie zo Zürichu, ktoré boli primárne zamerané na neurobiológiu psychedelického prežitku.
V roku 2014 uverejnil Gasser (ako jediný človek na svete, ktorý smie terapeuticky podávať LSD) výsledky štúdie, v ktorej poukazoval na pozitívny vplyv LSD u pacientov, ktorí trpeli úzkosťami pri ochoreniach s infaustnou prognózou.
Minulý rok svet zaujal mladý britský výskumník Carhart-Harris spolu so svojimi kolegami....
Psilocybín je látka, ktorá sa prirodzene vyskytuje v hubách rodu Psilocybe. Po prvýkrat (1958) ju izoloval chemik A. Hofmann potom, čo mu boli poslané vzorky týchto húb. Huby boli indiánmi po stáročia používané v rámci šamanských ceremónií a dostali názov „teonanacatl“ (mäso bohov), ktorý odkazuje na ich divinačné účinky.
O ich „znovuobjavenie“ sa v 50. rokoch zaslúžila mazatécka šamanka María Sabina, ktorá ich podala bankárovi a vášnivému etnomykológovi G. Wassonovi. Netrvalo dlho a ich účinky zakúsil aj kontroverzný harvardský profesor psychológie Timothy Leary, ktorý sa neskôr stal významnou postavou kontrakultúrneho hippies hnutia.
Uverejnenie Morenovej štúdie o použití psilocybínu na zmiernenie obsedantno-kompulzívnej poruchy u 9 pacientov, v roku 2006 znamenalo veľký precedens. Išlo o prvú štúdiu od zákazu podávania psychedelických látok. V súčastnosti je psilocybín z radu klasických psychedelík najviac skúmanou látkou. Nemá taký negatívny verejný ohlas ako napr. LSD a má výhodnejší farmakologický profil (kratšia doba účinku). V roku 2016 bolo k psilocybínu uverejnených vôbec najviac odborných článkov v histórii. Dnes sa skúma...
