Psilocybín je látka, ktorá sa prirodzene vyskytuje v hubách rodu Psilocybe. Po prvýkrat (1958) ju izoloval chemik A. Hofmann potom, čo mu boli poslané vzorky týchto húb. Huby boli indiánmi po stáročia používané v rámci šamanských ceremónií a dostali názov „teonanacatl“ (mäso bohov), ktorý odkazuje na ich divinačné účinky.
O ich „znovuobjavenie“ sa v 50. rokoch zaslúžila mazatécka šamanka María Sabina, ktorá ich podala bankárovi a vášnivému etnomykológovi G. Wassonovi. Netrvalo dlho a ich účinky zakúsil aj kontroverzný harvardský profesor psychológie Timothy Leary, ktorý sa neskôr stal významnou postavou kontrakultúrneho hippies hnutia.
Uverejnenie Morenovej štúdie o použití psilocybínu na zmiernenie obsedantno-kompulzívnej poruchy u 9 pacientov, v roku 2006 znamenalo veľký precedens. Išlo o prvú štúdiu od zákazu podávania psychedelických látok. V súčastnosti je psilocybín z radu klasických psychedelík najviac skúmanou látkou. Nemá taký negatívny verejný ohlas ako napr. LSD a má výhodnejší farmakologický profil (kratšia doba účinku). V roku 2016 bolo k psilocybínu uverejnených vôbec najviac odborných článkov v histórii. Dnes sa skúma najmä jeho pozitívny vplyv u pacientov s diagnózami, ktoré sú na bežne dostupné terapeutické metódy rezistentné. Psilocybín sa využíva aj pri skúmaní psychických funkcií.
Minulý rok sa vo významnom britskom lekárskom časopise The Lancet objavila štúdia so sľubnými výsledkami: depresívni pacienti, ktorí boli rezistentní na antidepresíva z dvoch rôznych skupín, reagovali na iba dve psilocybínové dávky (jedna nízka, jedna vyššia dávka) veľmi dobre. U 67% sa zlepšila symtomatológia už po prvom týždni a 42% ostalo aj po 3 mesiacoch v remisii.
Pozitívny účinok terapie po prvom týždni však nevydržal. U časti pacientov sa stav mierne zhoršil (nie však natoľko, aby im bolo horšie ako na začiatku štúdie). Pacientom však nebola ponúknutá psychoterapia, ktorá by využila okno zvýšenej neuroplasticity na vytvorenie trvalých zmien. Kombinácia psychoterapie s farmakologickou liečbou je optimálnou liečbou depresie.
Musíme skonšatovať, že nevýhodou štúdie bol príliš nízky počet probandov. Na druhú stranu je to jeden z dôkazov, ktoré poukazujú na potrebu ďalšieho skúmania terapeutického využitia psilocybínu. Najmä ak si predstavíme, ako niektoré psychické ochorenia môžu byť v živote diskvalifikujúce a pritom potenciálne liečiteľné.