Z Informačného bulletinu Multidisciplinary Association for Psychedelic Studies, MAPS – zväzok 7 číslo 1 zima 1996-97 – str. 46-49

 

 

 

Hanscarl Leuner

Priekopník výskumu halucinogénov a psycholytickej terapie

Torsten Passie, M.D., M.A.

 

 

 

Hanscarl Leuner sa narodil v januári 1918 v meste Bautzen v Nemecku. Bol jediným dieťaťom majiteľa továrne na výrobu kožených výrobkov. Jeho otec mal v úmysle aby prevzal továreň, ale po absolvovaní troch rokov prípravy výrobcu postrojov existovali pochybnosti o jeho podnikateľských schopnostiach.

Pri hľadaní vlastnej oblasti záujmu sa Leuner začal zaujímať o psychoterapiu. Po tom, ako sa stretol s významným psychológom Fritzom Künkelom, dostal odporúčanie, aby študoval lekárstvo – a “potom na polovicu z toho zabudol“ – a prešiel vzdelávacím procesom na psychoterapeutickom inštitúte.

Študoval medicínu na univerzite vo Frankfurte nad Mohanom a na univerzite v Marburgu (1939-1946), štúdium bolo prerušené vojenskou službou počas druhej svetovej vojny. V týchto rokoch študoval autogénny tréning vyvinutý J.H. Schultzom a klinickú psychológiu Ernsta Kretschmera. Tieto dva prístupy mali vplyv na Leunerov špeciálny záujem o imagináciu a „katathymické vplyvy“, alebo inak, o interakciu duševného obsahu s emočnými procesmi.

V roku 1946 Leuner začal psychoanalytický výcvik s Jungiánskym psychoterapeutom profesorom Dr. Schmaltzom. Tento učiteľ, ktorý vynikal svojim vtipom a ľudskosťou, ešte posilnil Leunerov záujem o symbolizmus snov a silu tzv. prenosu v psychoterapii.

Jeho klinické vzdelanie v psychiatrii a neurológii bolo ovplyvnené dvoma hlavnými premisami: asimiláciou jemného psychopatologického prístupu jeho učiteľa Klausa Conrada („podmienečne-genetická a funkčná psychopatológia“), na ktorom neskôr založil svoju monografiu o experimentálnych psychózach; a skúmavý postoj k psychoterapii, s ktorým stál v opozícii voči väčšine jeho psychiatrických kolegov. Ten viedol k tomu, že sa snažil dokázať princípy a účinnosť psychoterapie vedeckým spôsobom. Po krátkej dobe, kedy si hľadal svoju profesnú orientáciu sa jeho osobitný záujem zameral na snovú symbolizáciu a na denné snívanie. Na periférii literatúry našiel odkazy na vyvolávanie denného snenia s imaginatívnymi prvkami v konvenčnom psychoanalytickom settingu. Preto vykonal sériu experimentov týkajúcich sa vzťahu vznikajúcich symbolických konštelácií v imagináciách a základných konfliktoch jednotlivca. V tomto procese objavil silnú terapeutickú účinnosť psychoterapie s riadeným denným snívaním. Neskôr uľahčil proces tak, že pacientom poskytol štandardné motívy ako „hora“, „rieka“ alebo „kvet“, aby sa mohli vydať na svoj pomyselný výlet. Začiatkom päťdesiatych rokov vyvinul štandardizovanú liečebnú techniku ​​založenú na tomto výskume a nazval ju „Guided Affective Imagery” (Katathýmne imaginatívna psychoterapia).

Leunerovi vlastná schopnosť citlivo a jemne pozorovať intrapsychické emocionálne procesy mu  umožnila používať  imaginácie na stimuláciu emocionálnej katarzie, na rozdiel od väčšiny kognitívnych psychoterapií zameraných na verbalizáciu.

V dôsledku experimentov s mentálnym obrazom zaviedol Leuner v roku 1955 myšlienku zintenzívnenia a facilitovania katarthických emočných procesov použitím nízkych dávok LSD-25, ktoré boli v tom čase známe tým, že dokázali vyvolať stavy vedomia podobajúce sa dennému sneniu a nešpecifickej afektívnej stimulácii. Počas nasledujúcich piatich rokov uskutočnil viac ako 1300 individuálnych sedení s rôznymi halucinogénmi (LSD, meskalín, psilocybín, deriváty atropínu atď.) S neurotickými pacientmi a normálnymi dobrovoľníkmi. Prostredníctvom pedantného pozorovania týchto experimentov získal empirické základy pre svoj hlavný model vo svojej monografii Experimentálna psychóza (1962). Leuner využil najmodernejší psychopatologický prístup svojho času na teóriu o reakcii na LSD – nie preto, že sa táto komplikovaná teória zdala najvhodnejšia pre neho, ale hlavne preto, že sa zdala byť jediným možným spôsobom, ako upútať  pozornosť vedeckej komunity na tieto neobvyklé zážitky jeho subjektov. Jeho prísne vedecký model mal slúžiť aj na to, aby ukázal, že tieto skúsenosti majú svoje vlastné špecifické zákony a štruktúry, ktoré môžu byť konceptualizované prijatými psychopatologickými teóriami a mohli by byť kontrolované vzdelanými lekármi.

Jedným z hlavných pojmov odvodených z tejto komplexnej štúdie bolo empirické zváženie troch rôznych prejavov, ktoré môže mať LSD reakcia: nepretržitý scénický priebeh, stagnujúci fragmentárny priebeh a extrémny psychotický priebeh.

Nie je možné sa im v tomto texte podrobne venovať, ale hlavný význam tohto empirického zistenia spočíva v tom, že typ reakcie je hlavne funkciou dávky látky za predpokladu, že setting je bezpečný. To znamená, že hlavný priebeh skúsenosti možno kontrolovať individuálne upravenými dávkami. Toto je obzvlášť dôležité v psycholytickej terapii, kde je potrebné zachovať „reziduálne ego“ pacienta, aby bol tento schopný reflektovať a čiastočne kontrolovať prebiehajúce prežívanie. To je možné len v „nepretržitom scénickom priebehu“. Z pohľadu priekopníkov v psycholytickej terapii je iba tento priebeh s jeho špecifickými vlastnosťami použiteľný na terapeutické spracovanie a umožňuje pacientom voľne a bez nebezpečenstva pracovať uvoľnene a bez rizika (retraumatizujúcej) nadmernej stimulácie. Dôverný vzťah medzi lekárom a pacientom a príjemná atmosféra kliniky sú tiež potrebné.  Ďalšou hlavnou koncepciou komplexnej monografie Leunera je „psychotoxický základný syndróm“, ktorý charakterizuje základné psychopatologické znaky LSD reakcie:

  1. Funkčná regresia psychického fungovania na predchádzajúce štádia.
  2. Zmeny vo vedomí od normálneho bdelého vedomia po „protopatické“ vedomie (Conrad), ktorá naznačuje silnejšie zapojenie emócií do určujúceho vnímania a obsahu vedomia a autosymbolických vizuálnych predstáv. Leuner vedecky preukázal podobnosti obsahu so symbolizačnými procesmi v hypnagogických imagináciách a v „nepretržitom scénickom priebehu” počas nízkodávkových halucinačnch stavov.
  3. Zosilnenie vnútorne produkovaných stimulov, najmä senzorických zmien a nešpecifickej afektívnej stimulácie.    

Ďalším Leunerovým zámerom bolo preukázať úzky vzťah medzi obsahom skúseností vyvolaných halucinogénmi a históriou jedinca. Za týmto účelom boli mimoriadne užitočné sériové stretnutia s neurotickými pacientmi a viedli  k prvej publikácii Psychoterapia v modelovej psychóze z roku 1959. Zdá sa, že vzory udalostí z osobnej histórie pacienta sú prekvapivo konzistentné. Leuner konceptualizoval túto súdržnosť v nadchádzajúcich nevedomých konfliktoch vzhľadom na spomienky, ktoré vytvárajú „transparentné dynamické vodiace systémy“. Tieto systémy tvoria komplexy pamäťového materiálu a emócií a štruktúru vznikajúceho nevedomého materiálu v psycholytickom procese. Tento koncept súvisí s „psychickými komplexmi“ Eugena Bleulera a Sigmunda Freuda. Neskôr slávny LSD terapeut Stanislav Grof postuloval „systémy kondenzovaných zážitkov“ (systémy COEX), ktoré sa pokúšajú pravdepodobne vysvetliť ten istý fenomén. Zjavné zapojenie koherentného osobného obsahu do psycholytických skúseností striktne odlíšilo tieto stavy od iných druhov „exogénnych psychóz“, tj psychóz vyvolaných masívnymi biochemickými aberáciami fungovania organizmu. V roku 1960 Leuner prešiel z Marburgu na göttingenskú univerzitu a tam založil psychoterapeutické oddelenie. Keďže naňho hlboko zapôsobili terapeutické možnosti halucinogénmi asistovanej psychoterapie, inicioval v roku 1960 Prvé európske sympózium o psychoterapii pomocou LSD-25.

Prišli skúsení kolegovia z Dánska, Holandska, Anglicka, Nórska, Československa, Talianska a Nemecka a pri tejto príležitosti popredný terapeut z Anglicka Ronald Sandison navrhol meno „psycholýza“ (dušu rozpúšťajúci) alebo „psycholytická terapia“ pre nový spôsob liečby, ktorá bola všetkými účastníkmii jednohlasne akceptovaná. Tento termín sa v Európe používa ešte dnes. Ďalšie európske sympózium, Halucinogénne látky a ich psychoterapeutické použitie, iniciovala Britská kráľovská zdravotnícka psychologická asociácia v Londýne v roku 1961. Po tomto stretnutí sa Leuner pokúsil zorskupiť zainteresovaných psychoterapeutov v Európskej psycholytickej spoločnosti (EPT), ktorá bola založená v roku 1964. V tejto dobe psycholytickú terapiu vykonávali v 18 európskych liečebných centrách a mnohých u ambulantných psychoterapeutov v súkromnej praxi. Zdalo sa, že bolo vedecky doložené účinné a bezpečné liečenie s nesmierne sľubnou budúcnosťou. V mnohých prípadoch vážne narušených neurotických pacientoch, ktorým sa väčšina psycholytických terapeutov venovala, sa ukázala nová metóda ako obzvlášť účinná.

V roku 1965, kedy nemedicínske použitie psychedelík dosiahlo svoj prvý vrchol, ho pozvali z Národného inštitútu duševného zdravia (NIMH), aby vykonali odborné hodnotenia niekoľkých zostávajúcich amerických výskumných projektov zahŕňajúcich halucinogény. Nanešťastie, koncom šesťdesiatych rokov v rozvíjajúcom sa svete drogovej hystérie a vládneho potlačenia legitímneho výskumu väčšina výskumníkov na celom svete „opustila“ svoje pôvodné pole pôsobenia z dôvodu negatívnych titulkov o LSD a morálnych obvineniach ich kolegov. Z tohto dôvodu bola EPT zrušená po jej piatom sympóziu v roku 1971. Napriek tomu bola Leunerovi ponechaná licencia až do svojho odchodu do dôchodku v roku 1986. Odvtedy, kedy sa stal profesorom na univerzite v Göttingene v roku 1965, jeho každodenná rutina zahŕňala psycholytickú terapiu na oddelení psychoterapie. Zameral sa na liečbu takzvaných “na terapiu rezistentných“ chronických  a ťažko neurotických pacientov a vyvinul „stacionárnu intervalovú terapiu „, v ktorej je pacient v inak v ambulantnej psychoterapii a je len krátko hospitalizovaný na psycholytické sedenia. Týmto spôsobom pacienti mohli byť pozorovaní dostatočne dlho a to pri nižších nákladoch. Podobný model vykonávali mnohé  britské „jednodňové Nemocnice“ v šesťdesiatych rokoch. Leuner tiež vykonával základný výskum so zdravými dobrovoľníkmi a pacientmi, kde sa venoval rôznym témam. Tu však nie je dostatok priestoru, ktorý by ukázal široký rozsah výskumu s halucinogénmi, ktorý Leuner a jeho kolegovia na jeho oddelení viedli. Tu je však zoznam hlavných projektov:

  • Poruchy vedomia pri experimentálnych psychózach,
  • Toxická extáza z medzikultúrnej perspektívy,
  • Terapeutické mechanizmy psycholytickej terapie,
  • Orálna regresia pod vplyvom halucinogénov (dizertačná práca Fernande-Cerdena, 1964),
  • Maternica a pôrodný motív v experimentálnych psychózach (dizertačná práca Schmeling, 1965),
  • Medzinárodný prehľad hodnotiacich štúdií psycholytickej terapie (disertačná práca Mascher 1966),
  • Klinická bezpečnosť a psychopatologické štúdie psilocybinových derivátov CZ-74 a CEY-19 (dizertačná práca Baera, 1967)
  • Podobnosti nízkodávkových experimentálnych psychóz a počiatočnej schizofrénie (dizertačná práca Schönfelder, 1967),
  • Chromozómové štúdie pacientov liečených psilocybínom, problémy s nesprávnym použitím LSD,
  • Význam halucinačných zážitkov pre psychológiu náboženstva (kniha Josuttis / Leuner, 1972),
  • Štúdie účinnosti katamnézy u psycholytických pacientov na jeho oddelení (dizertačné práce Mascher, 1966 a Schultz-Wittner, 1989),
  • Experimentálny obsah z análnej fázy psychického vývoja v psycholytickej terapii (disertačná práca Adlera, 1981),
  • Skúsenosti snových stavov počas účinku ketamínu (Bolle, 1985);
  • Psychotropné účinky a terapeutické využitie fenetylamínu DMM-PEA (LE-25) (dizertačný projekt od Schlichtinga, 1985) .

Väčšina výskumov bola publikovaná v medzinárodných časopisoch a Leunerovej monografii s názvom Halluzinogeny (1981). Zvláštnym významom pre budúcnosť môžu byť Leunerove pdantné štúdie o účinnosti psycholytickej liečby a zavedení krátkodobo pôsobiacich látok CZ-74 (derivát psilocybínu) a LE-25 (fenetylamín). Obe sú ľahko použiteľné a nevytvárajú prakticky žiadne vedľajšie účinky. Zdá sa, že ide o ideálne látky  pri použití psycholytickej liečby. Bohužiaľ, pokusy Leunera používať MDMA v psychoterapeutických štúdiách boli odmietnuté nemeckým ministerstvom zdravotníctva v roku 1985.

 

Nemedikamentózne terapie  

 

Okrem skúmamia halucinogénnov sa Leuner veľmi angažoval v šírení a jeho etablovaní jeho “katathýmne imaginatívnej psychoterapie“ v nemecky hovoriacich krajinách. A to najmä z toho dôvodu, že výskum halucinogénov bol medzinárodne obmedzovaný. Založil centrálnu organizáciu, vytvoril štandardizované vzdelávacie smernice, usporadúval workshopy a pravidelne publikoval k tejto téme. Dnes je tento systém úspešne etablovaný v nemeckej psychoterapeutickej komunite. Jeho knihy o tomto prístupe sú preložené do niekoľkých jazykov.

Od polovice sedemdesiatych rokov vložil aj veľa energie do vytvorenia elektronického systému respiračnej spätnej väzby (RFB). Toto zariadenie bolo vyvinuté tak, aby pomohlo psychosomatickým pacientom dosiahnuť stavy hlbokej relaxácie v minimálnom časovom rozpätí a to v stave podobnom, ktorý sa dosiahuje pomocou autogénneho tréningu. Až doteraz sa tento „nefarmakologický prístup“ ukázal ako účinná liečba prípadov hypertenzie, neurotickej úzkosti, porúch spánku, bolestí v terminálnom štádiu a iných stavov napätia. V posledných desiatich rokoch uskutočnil niekoľko vedeckých štúdií a napísal novú knihu venovanú tejto metóde. Leunerované zariadenia na respriračnú spätnú väzbu používa cca. 4 000 lekárov v Európe a Spojených štátoch. V roku 1985, spolu s ďalšími významnými výskumníkmi v tejto oblasti, založil Leuner Európsku akadémiu pre štúdium vedomia (ESUO) a vystupoval v nej ako prezident. Táto medzinárodná organizácia spájala výskumných pracovníkov, aby spoločne zdieľali informácie, organizovali kongresy a vzdelávali širokú verejnosť (pozri bulletin MAPS, zväzok 4, č.4, jar 1994). Od svojho založenia iniciovalo ESUO sedem sympózií o konkrétnych témach a dvoch významných medzinárodných kongresoch Worlds od Consciousness. V rokoch 1991-1996 vydali Dr. Leuner a Michael Schlichting Ročenku ESUO. Vo svojich sedemdesiatich rokoch Leuner stále vykonával psycholytickú psychoterapiu, kedy som mal príležitosť s ním pracovať istú dobu. Bola to obohacujúca skúsenosť, pretože vedel, ako vytvoriť potrebnú vľúdnu a príjemnú atmosféru počas práce s pacientmi všetkých charakterov, vekových kategótií a vzdelania. Väčšina z nich mala ťažké neurotické poruchy a nedala sa liečiť konvenčnými metódami.

Jeho osobný vzhľad pripomínal  múdreho starého muža. Vďaka svojmu neobvyklému zmyslu pre humor a schopnosti pristupovať  k problémom pacientov individuálne a s empatiou, pomohol mnohým pacientom dostať sa z ich negatívnych „otcovských prenosov“. Mal zvláštny druh uvoľnenej ale pozornej vážnosti, čo pomohlo pacientom spracovať ich skúsenosti a problémy. V kontakte so svojimi pacientmi vynikal mladistvým a vtipným temperamentom a vykonával terapeutickú prácu s hravou autoritatívnosťou a nekonvenčnosťou.

Vo februári dostal infarkt a po zotavení sa sa u neho rozvinuli ďalšie zdravotné problémy avšak už v júni, po krátkej hospitalizácii, zomrel.

V pokročilom veku, starého otca psycholytickej terapie, trápil osud tejto silnej terapeutickej metódy  a dúfal, že sa v budúcnosti tejto dostane viacej serióznej pozornosti.

Budúcnosť ukáže, či sa naplnia jeho nádeje, ktoré sú čiastočne ukotvené v Európskej akadémii pre štúdium vedomia.

 

 

Zvolená bibliografia

 

 

Monografie:

  1. Die Experimentelle Psychose. Berlin/Göttingen/Heidelberg, 1962; Second ed. Berlin, 1996.
  2. Halluzinogene. Bern/Stuttgart/Vienna, 1981.
  3. Guided Affective Imagery: Mental Imagery in Short-Term Psychotherapy. New York, 1984.

 

Články:

 

  1. Effects of Psychotomimetics. In: Kline, N.S. & Lehmann, H.E. (eds.): International Psychiatry Clinics: Practical aspects of pharmacotherapy. New York, 1965.
  2. Basic Functions Involved in Psychotherapeutic Effects of Psychotomimetics. In: Brill, H. & Cole, J.C. et al. (eds.): Neuropsychopharmacology. Amsterdam,1967; pp. 445-448.
  3. Hallucinogens as an aid in psychotherapy: Basic principles and results. In: Pletscher, A., Ladewig, D. (eds.): 50 Years of LSD. Current Status and Perspectives of Hallucinogens. New York/London 1994, pp. 175-190.
  4. The role of imagery in psychotherapy. In: Arieti, S., Chrzanowski, G. (eds.): New Dimensions in Psychiatry: A World View. New York/London/Sydney/Toronto 1975.
  5. Guided Affective Imagery: An Account of its Developmental History. In: J. of Mental Imagery 1 (1977), pp. 73ff.

 

Preklad do slovenčiny MUDr. Martin Šurkala, Slovenská Psychedelická spoločnosť