K účinku psycholytických substancií a k zmyslu ich podávať, som našiel pekný a známy zenový príbeh:
Jeden profesor filozofie prišiel za zenovým majstrom a pýtal sa ho veľa na Boha a na svet. Majster iba počúval a potom, čo profesor skončil, povedal: “Keďže si prišiel až tak z ďaleka a vyzeráš unavený, pripravím Ti šálku čaju.“. Učenec sa chcel pýtať ďalej, avšak mudrc ho vyzval, aby počkal. Možno mu pitie čaju pomôže nájsť odpovede na jeho otázky. Keď majster priniesol čaj, profesor sa spýtal, či nemeral cestu sem zbytočne, lebo sa nezdá, že by s ním chcel majster jeho pálčivé otázky prediskutovávať. Zenový majster lial čaj do šálky kým nezačal pretekať až pokiaľ čaj zaplnil podšálku, takže profesor konečne zvolal:“ Dávaj pozor! Nevidíš, že už je šálka plná?!“
Na to odpovedal majster „Ty si ako táto šálka. Celkom preplnený. Nemá zmysel Ti odpovedať na Tvoje otázky. Musíš v sebe najprv vytvoriť priestor, aby si mohol prijať niečo nové. Príď, až keď sa vyprázdniš!“
Psycholytiká sú silné prostriedky, ktoré môžu pri takomto vyprázdnení poslúžiť. Znova a znova ma prekvapuje, koľko ľudí sa zaujíma o ezoteriku, o transpersonálnu psychológiu, o knihy o LSD a veci s tým súvisiace. Sú týmto fascinovaní, majú celé knižnice k tejto téme a poznajú autorov a odborné články natoľko, že si pri nich pripadám celkom nepotrebný. Ale neodvážia sa; majú pred tým príliš veľký strach a nevšimnú si, že vedomosti ich bašty stoja zoči voči skúsenosti, ktorá ich práve zaujíma.
Teraz prejdem k tretej časti mojich líčení – k popisu praktického uchopenia psycholytickej psychoterapie tak, ako sme ju vypracovali v priebehu rokov spoločne s priateľmi a s mojou partnerkou Vreni. Existuje veľa možností – tak ako pri všetkom – ako takúto liečbu vykonávať. Každý terapeut ide svojou vlastnou cestou a vytvorí si aj vlastné rituály. Ako psychoterapia všeobecne, ani táto sa nedá celkom presne zarámcovať, pretože individuálny prístup ku klientovi a ku konkrétnej situácii má absolútnu prednosť. Pomimo toho sa vyvíjajú aj samotní terapeuti; s ich vlastným vývojom sa mení aj prístup, akým chcú ľuďom pomôcť, čo zase naopak predpokladá flexibilné nastavenie voči metodike. Každý terapeut si teda vyvinie vlastné pravidlá, vytvorí vlastné rituály.
Napriek tomu existujú nejaké pravidlá, ktoré sa podľa nás majú dodržiavať v prípade, že sa dá použiť psycholytická terapia.
Ešte predtým, než sa budeme venovať psycholytickým pracovným metódam, uvediem nejaké vysvetlenia k účinku psycholytických substancií tak, ako sú dnes videné z prírodovedeckých vied a psychologického pohľadu. Empatogény a psychedeliká nie sú medikamenty v klasickom zmysle, sú viacej sakramentami a mali byť tak vnímané a používané. Ak chceme, aby nás zaviedli do najvnútornejšieho posvätna, musíme sa najprv na to pripraviť. Na toto je potrebná určitá vážnosť, ktorá ale nesmie postrádať trochu humoru. Ich použitie sa však nesmie brať na ľahkú váhu. Práve preto hovorím o sakramentoch a rituáloch. Vždy tu však hrozí nebezpečenstvo, že sa rituály stanú dôležitejšimi ako samotné zmeny vedomia. Obyčajným povrchným podaním látky sa tomu nedá vyhnúť. Zmysel rituálov spočíva v tom, že zamerajú pozornosť „cestujúceho“ na spoločný stredobod. Je úplne bezpredmetné, či pri tom používame hudbu, vykonávame cvičenia, spoločne spievame alebo udierame na gong a podobne. Môže sa použiť aj úplne niečo odlišné; dôležitý je postoj, s ktorým sa toto vykonáva: úplná pozornosť všetkých zúčastnených – spoločný priestor do ktorého spolu vstupujeme. Každý pri tomto opúšťa svoje súkromné univerzum a vstupuje do takého, ktorý je nám všetkým spoločný. A to je cieľom celej práce: objavenie spoločného priestoru, v ktorom sa môže realizovať láska a skutočné stretávanie sa. Ak chceme dosiahnuť tento cieľ, musia ho naše prostriedky už obsahovať. Z tohto dôvodu teda hovorím o sakramentoch!
Aby mohlo dôjsť k dobrému sedeniu, musí sa najprv vytvoriť taký setting, ktorý umožní dostatočnú intimitu, priestor na osobné zblíženie ako aj pocit výnimočnosti.
Bez nároku na úplnosť sa dá povedať nasledovné o látkach, o ktorých tu diskutujeme:
Čo sa týka pojmov, je tu dnes určitý zmätok. Ja sám rozlišujem – pod nadradeným pojmom psycholytika – medzi empatogénmi typu MDMA a psychedelikami (alebo horšie halucinogénmi) typu LSD. Zo všetkých látok, ktoré som doposiaľ poznal, sú tieto dve jednoznačne najlepšie. Čo to znamená, uvediem bližšie. Obe sú zakázané, MDMA vo Švajčiarsku od Apríla 1986. To znamená, že podliehajú zákonu o omamných látkach a sú zaradené na zoznam 1, kde sa nachádzajú substancie, ktoré môžu byť použité na vedecké alebo terapeutické účely iba vo výnimočných prípadoch.
Za MDMA existuje celá paleta ešte legálnych látok z rady derivátov fenyletylamínu, ktoré sú sčasti použiteľné, hoci všetky majú tú nevýhodu, že nie sú ani terapeuticky ani toxikologicky riadne preskúmané – až na kontroverzné MDMA. Nič konkrétnejšie nechcem z pochopiteľných dôvodov k týmto látkam uvádzať.
Už dlhšiu dobu zakázané LSD je ťažšie nahraditeľné. Iné látky účinkujú síce podobne, ako napr. meskalín alebo psilocybín, avšak tiež podliehajú zákonu o omamných látkach. Sú mi známe iba dve legálne látky, ktoré sú v účinnosti podobné, ale v skutočnosti nie sú celkom porovnateľné. Ani tieto tu nechcem bližšie popisovať.
Našťastie sa zdá, že sa povolenie použitia týchto látok (ministerstvom zdravotníctva vo Švajčiarsku) za niekoľko mesiacov tak zmenilo, že aj tieto zakázané substancie môžu byť v terapii používané, pokiaľ terapeut splní potrebné požiadavky. Zatiaľ, čo píšem tento manuskript, zdá sa, že došlo k zmene. Skupina psychiatrov, ktorí sa už niekoľko rokov starajú o oživenie tejto formy terapie a za týmto účelom založili SÄPT, dostala od ministerstva zdravotníctva povolenie používať niektoré z týchto zakázaných látok – okrem iného MDMA a LSD.
Psycholytické látky vyvolávajú svoj účinok – tak ako to predložil napr. Wolfgang Schlichter v jednom časopise (Phönyx, Nr. 2, 1987) – ako všetky psychoaktívne látky, vďaka afinite k receptorom nervových buniek. Táto afinita je daná molekulárnou podobnosťou signálnych molekúl, ktoré predávajú vzruchy ostatným neurónom. Účinok psychoaktívnej látky je daný zaplavením celého centrálneho nervového systému určitou molekulou. Keďže jedna konkrétna substancia nie je na všetkých miestach rovnako priťahovaná, vytvorí sa podľa látky aj špecifické prerozdelenie, ktoré u klienta vyvolá špecifický účinok aj napriek rôznym osobným zážitkom.
Dobrá psycholytická látka, akou je napr. MDMA alebo LSD, nevyvoláva žiadne pre látku typické účinky, ale otvára brány vnímania, takže sami seba môžeme lepšie prežívať. Dobrá psycholytická látka nás robí pre nás samých viditeľnejšími. Podľa jej špecifického vzorca rozloženia – vzhľadom na rozloženie receptorov – používa síce inú cestu; konečný indukovaný stav je ale ten istý. Naproti tomu zlá psycholytická látka vyvoláva vlastné účinky: to znamená, že nám umožní sa inak zažiť, ale nie tak, ako sme prirodzení, ale tak, ako sa zmeníme vzhľadom na špecifický účinok látky. Ako zlé psycholytické látky sa dajú označiť podľa mňa nižšie dávky alkoholu, čistý amfetamín a pravdepodobne aj kokaín, ktorého účinky ale nepoznám.
Zdá sa mi zaujímavé a dôležité povedať, že každá psycholytická substancia môže byť v nás účinná len vďaka tomu, že pre ňu máme receptory; to znamená, že produkujeme telu vlastné látky, ktoré sú veľmi podobné používaným drogám. Indukované stavy sú stavy, ktoré sú nám veľmi známe. Ešte sa nevie veľa o týchto súvislostiach. Je známe, že LSD je príbuzné so serotonínom a je jeho receptormi prijímané, MDMA a meskalín sú naproti tomu prijímané receptormi dopamínu a adrenalínu. Ideálne psycholytikum by malo veľmi podobnú štruktúru ako neurotransmiter samotný, ale bolo by pomalšie odbúravané, aby mohli byť receptory dlhšie obsadené. Zmenený stav vedomia bazíruje z tohto pohľadu na princípe rôzneho prerozdelenia pravdepodobného obsadenia receptorov.
Táto zmena sa dá docieliť aj duševnou cestou, dá sa to teda považovať ako súčasť vedomia samotného.
Empatogény typu MDMA
Empatogény neúčinkujú halucinogénne, vedú iba zriedkavo do extrémne transpersonálnych oblastí a nevyvolávajú perinatálne zážitky. Sú účinné skôr v oblasti bežného života osobnosti, ktorý urobia transparentnejší, vhľadu dostupnejší. Dobré psycholytikum typu MDMA (rovnako ako dobré psycholytikum typu LSD) nemá žiadne vlastné účinky, účinkuje ako katalyzátor, ktorý umožní zreteľnejšie vidieť kondiciované vzorce správania. Závoj nevedomia sa trochu poodtiahne a navonok vystúpi to, čo ležalo pod povrchom. Preto je každý takýto zážitok jedinečný a neopakovateľný; dobrá látka nevyvoláva žiadne sebe vlastné vlastnosti, iba zviditeľní človeku to, kde sa práve nachádza a čo práve cíti. Chemicky je MDMA amfetamín; farmakologicky to znamená, že čo sa týka jeho účinku na biologické systémy, ide o novú radu látok, o ktorých sa hovorí, že dokážu objasniť pocity. Nie je to žiadne psychedelikum, nevyvoláva žiadne vizuálne alebo auditívne skreslenia, ako to robia iné príbuzné látky, napríklad MDA. Pri minimálnom narušení senzomotorických procesov zosilnuje schopnosť empatie a teda sa javí ako ideálny psychoterapeutický prostriedok. Je špeciálne vhodné na prvé kroky, ktoré povedú touto cestou. Akonáhle sa vybuduje základná (terapeutická) dôvera, dá sa použiť pri vhodnom settingu. Je užitočné ako sprievodca náročnou cestou predtým, než sa podá LSD, ktoré sa použije na konci tejto cesty alebo ako si neskôr ukážeme, aj pri špecifických situáciách.
Je naozaj ťažké popísať účinok takejto substancie, pretože ide o emocionálne vnímanie a nie slová. K hlbokým regresiám ako pri LSD dochádza iba občas, pozorované sú zriedka. Zvyčajne získa klient vhľad v prípade vlastnej životnej situácie, niekedy naspäť do detstva; skúsenosť sa zriedka dotýka zážitkov z pôrodu a aspektov perinatálnej situácie. Zdá sa, že látka dočasne uvoľňuje bariery a obrany v emocionálnej a vzťahovej oblasti, takže sa umožní spracovanie nevyriešených, emocionálne zablokovaných zážitkov. Spravidla sa dá rozpoznať zjavne zlepšená komunikácia ako na verbálnej, tak i na priamej emocionálnej úrovni; podporí sa sebaúcta a pozitívne životné nastavenie. Rozšírená duševná perspektíva a nárast srdečnosti a medziľudskej náklonnosti medzi účastníkmi často spôsobí dlhodobé a viditeľné uvoľnenie vo vzťahu k problémom. Aj nadužívanie návykových látok výrazne ustúpi.
Psychedeliká typu LSD
Vlastne ani psychedeliká neúčinkujú halucinogénne, a to je dôvod prečo výraz halucinogén radšej vôbec nepoužívam. Robia to jedine vtedy, ak používateľ má tendenciu svoje pocity štiepiť (štiepenie je nezrelý obranný mechanizmus) a projekovať. Hneď ako sa naučí svoju energiu udržať pri sebe, halucinácie ustanú a v konečnom dôsledku vnútorné obrazy tiež. Preto je lepšie hovoriť o psychedelikách alebo o psycholytikách. A tiež, pokiaľ sú použité, tak účinkujú ako katalyzátory.
Amfetamín je napríklad pre terapiu nepoužiteľná látka, pretože sa zdá, že má – okrem katalyzačného účinku – silné, pre látku charakteristické účinky. Katalyzačné účinky sú často zamieňané za špecifické vlastnosti amfetamínu. Amfetamín indukuje silné omnipotentné pocity a vyvoláva manický náhľad na svet.
MDMA a jej príbuzné látky sú síce deriváty amfetamínu. Javia sa však, že vytvárajú vlastnú skupinu, ktorá okrem chemickej štruktúry s amfetamínmi nemá nič spoločné.
Testovať nejakú látku je enormne náročné, pretože je potrebných mnoho skúseností a dobrá schopnosť rozoznávať svoje pocity, aby sa dalo určiť, čo pochádza z látky, a čo z osobnosti. Neexistuje žiadny iný inštrument ako ľudské prežitky a ľudská duša, ktoré sú zároveň aj objektami výskumu.
Psychedeliká vyvádzajú človeka veľmi rýchlo – predovšetkým vo vysokých dávkach – z bežného života. Otvárajú dvere do nevedomých oblastí tak široko, že klient môže mať také zážitky, ktoré sú mu celkom neznáme. Psychedeliká vyvolávajú predovšetkým transpersonálne a perinatálne zážitky. Vďaka ich intenzite je klient často zaplavený – najmä na začiatku terapie – takže tieto prežitky emocionálne nedokáže udržať a odštepuje ich. Takto môžu byť ľahko interpretované ako halucinácie; vlastné odštiepené časti sa zdajú byť hrozbami, ktoré prichádzajú z vonka.
Psychedeliká robia človeka veľmi senzitívnym a tiež zlepšujú jeho vhľad, najmä na začiatku ho však zaplavujú poznaním, ktoré však nie je dostatočne integrované a teda sa vytratí.
Z dôvodu rôznych účinkov nemôže byť MDMA a LSD vhodné na tú istú indikáciu. Zatiaľ čo LSD nájde svoje použitie najmä v pokročilých štádiách terapie, pri terapii zomierajúcich a pri ego-transcendencii; MDMA je použiteľné už pri úvode do terapie, pri riešení základných otázok, aj pri integrácii odštiepených častí osobnosti, a tým teda aj pri posilnení ega, alebo pri posilnení osobnosti. Keď je však prístupná iba jedna z týchto látok, dá sa použiť aj ako náhrada za druhú, pretože účinky sú závislé aj od terapeutického vedenia ako aj od setu a settingu. Na konci terapie, keď sú už všetky obranné mechanizmy odbúrané a prekonané, veľké rozdiely v účinku týchto látok sa vytratia. Pokiaľ je do určitej miery uvoľnený prístup k jadru osobnosti, požitie týchto látok vedie veľmi rýchlo do takýchto oblastí. Prežívanie vnútorného sveta je nezávislé od cesty, ktorá k nemu viedla – a teda aj od použitia látky – je vždy nové a zároveň to isté.
MDMA je špeciálne indikované pri terapii fóbií a u ľudí trpiacimi paranoidnými tendenciami.
LSD je pre týchto menej vhodné, pretože majú tendenciu sa stratiť v ich vnútorných obrazoch a cítiť sa v nich veľmi príjemne, ale vyhýbajú sa svojmu skutočnému problému, a teda strachu z blízkosti a zo vzťahu. MDMA konfrontuje človeka práve s touto úrovňou a vytvára ľuďom obavy. Postavenie sa tomuto strachu je liečivé. Práve preto je MDMA voľbou pri ich liečbe.
Pre presnejšie vysvetlenie rozdielnych účinkov MDMA a LSD uvediem nejaké moje osobné skúsenosti. MDMA a jej podobné látky som spoznal až po mojom dlhoročnom experimentovaní s LSD a príbuznými psychedelikami. Pomocou týchto substancií som preskúmal toľké oblasti vedomia, že účinok tejto psychoaktívnej látky mi nepriniesol takmer žiadnu novú skúsenosť a vlastne iba zmenila intenzitu prežitku, ktorý som už poznal. Najhlbšie zážitky, ktoré som v opojení LSD dosiahol boli tie, kedy sa mi zdalo, že som v jednote s celým univerzom; obsahoval som v sebe celé spektrum kozmických priestorov a stal som sa súčasťou procesu tvorenia, ktorý z ničoho vytvorilo Všetko, čo v sebe obsahuje.
Tieto skúsenosti sa mi zdali tak neuveriteľne príťažlivé, že som sa zo začiatku z týchto oblastí nechcel vrátiť do bežného života a bol som deprimovaný z bezútešnosti a márnosti nášho života na tejto planéte. Neskôr sa toto obrátilo v opak: Práve preto som mal strach z takýchto zážitkov, lebo mi hrozilo vzdialenie sa od mojej materiálnej existencie a obával som sa, že ich nedokážem adekvátne spracovať, keďže sa mi táto existencia zdala príliš zbytočná.
Keď som neskôr spoznal MDMA, podarilo sa mi toto deprimujúce rozpoltenie prekonať, chýbajúci diel zapadol do skladačky. LSD ma zaviedlo do kozmickej jednoty príliš rýchlo – ešte predtým, ako sa mi s mojou zúfalou situáciou podarilo zmieriť. Toto viedlo najprv k túžbe zomrieť, a keďže moja vôľa k životu bola príliš silná, neskôr k obrannej reakcii.
MDMA mi priniesla na úrovni našej telesnej existencie konečné zmierenie. Podarilo sa uvoľniť neuvoľnené aspekty medziľudskej lásky a zmyselnosti, čo viedlo k veľkým zmenám predovšetkým môjho vzťahu k mužom a ženám a návratu k prírode, k práci, k našim spoločenským pomerom. Zem konečne prestala byť miestom utrpenia a stala sa šťastným a prívetivým miestom na život. Rozpoznával som stále viac možností spomedzi zmätku a trápenia, ktorým sme obklopení, ako aj možností žiť harmonický a nekomplikovaný život. Viac a viac mi bolo jasné, že na tejto planéte máme raj, len ho musíme objaviť, a že raj je tu pre toho, kto ho objaví; nachádza sa hneď vedľa zármutku, s ktorým sa človek musí naučiť vychádzať. To, že tento mimoriadne pozitívny, život potvrdzujúci, a predovšetkým našu materiálnu, zmyslovú existenciu afirmujúci postoj bol možný, podstatne súvisí s tým, že MDMA ma zaviedlo do celkom konkrétnych oblastí môjho každodenného života a úplne jasne odkrylo, kde ešte stále účinkujú staré vzorce pripravenosti trpieť, tabu, zákazy, pocity viny atď. a strpčujú mi radosť zo života. Keď som po nejakom čase a po integrácii týchto pozitívnych životných pocitov opäť prišiel do styku s LSD, mal som celkom inú skúsenosť. Po prvýkrát som mal príležitosť viesť sedenie v zahraničí s niektorými ľuďmi. Išlo o stretnutie, ktoré spĺňalo všetky predpoklady a tak sa aj stalo. Aj tentokrát som bol v jednote s kozmom, pochopil som nekonečnosť priestoru a zúčastňoval som sa tak na procese stvorenia, ako som bol aj súčasťou deštruktívnej sily tvorivej energie univerza. Bol tu však zásadný rozdiel oproti minulým skúsenostiam. Šťastie a neuveriteľná láska, ktorá vytvára kozmos bola tá istá, ktorá pre mňa vypĺňa celú materiálnu existenciu. Bytie tam bolo identické s bytím tu. Neostal ani kúsok túžby. Už som nechcel tam, pretože tu sa mi nepáči; tu a tam sa stali tým istým. Práve naopak, napĺňala ma radosťou pohotovosť vracať sa z odtiaľ sem – do nášho materiálneho sveta – pretože môj zmysel a moje poslanie je tu. Uvedomenie si – ja ako časť celku nikdy nemôžem byť šťastným, pokiaľ časť celku trpí – ma napĺňala viac ako hocikedy inokedy a to bola moja úloha: pomôcť uvoľneniu zviazaných častí, viac radosti, ktorú som si dobrovoľne vybral ako príťaž, ktorá mi bola pridelená. Táto jednota tu- a tam-bytia ma odvtedy sprevádza a prehĺbila sa ešte na ďalších LSD zážitkoch. Postupnou harmonizáciou sa dostáva do všetkých oblastí môjho bytia v mojom bežnom živote. Možnosť žiť tu v skutočnom raji, bezkonfliktne sa nachádzať uprostred utrpenia a byť skutočne šťastný sa dostala do bezprostrednej blízkosti. Stále viacej a viacej zažívam to, čo sa nazýva Synchronicitou, čo znamená byť-vedený-životom, prežívam začlenenie v nekonečnom procese, ktorý mi je úplne priaznivo daný, ktorým sa môžem nechať niesť a ktorý mi prináša aj výzvy, s ktorými sa dokážem vyrovnať.
To neznamená, že by všetky ťažkosti zmizli z môjho života, ale že všetky zmiznúť môžu. Konflikt nadobudne koniec vtedy, keď prestanem produkovať to, čo nedáva zmysel; precízne dávam pozor na to, že všetko, do čoho sa pustím, dáva zmysel mne a ostatným, s ktorými som vo vzťahu. Potom vymizne konflikt z môjho života. Ale aj napriek tomu neostane bez ťažkostí. Život v materiálnej existencii je život s ťažkosťami. Životný proces je na tejto úrovni bolestivým procesom. Je však ľahko znesiteľný, ak sa mu dá zmysel. Mne dáva zmysel, pretože som niečo stratil. Stratil som tu sám seba a opäť som sa našiel. A stratil som teba a chcem a chcel by som ťa nájsť. Nemôžem byť celkom bez teba.
Ku koncu prvej kapitoly tretej časti knihy nejaké dojmy z protokolu klienta z jeho psycholytického sedenia so 125mg MDMA, ktoré ukáže, aké enormné sily môže uvoľniť jediná skúsenosť:
Na včerajší deň som sa vopred nijako nepripravoval. Rozhodol som sa, že sa raz zúčastním „drogovej seansy“ a že možno sebe a ostatným dokážem, že som schopný aj niečoho nekonvenčného, uleteného, ezoterického. Chcel som rozšíriť paletu mojich životných skúseností. Jeden zážitok, nič viac ako jeden úlet a prípadne možnosť o ňom porozprávať pri nejakej špeciálnej príležitosti. Podobne ako to robí niekto iný o svojom výlete do Kene.
…Teraz to začalo účinkovať. Svoju kožu som prestal pociťovať ako jasnú hranicu môjho tela, kde za iných okolností viem jasne rozoznávať medzi Ja a Nie-ja. Išlo o pomalé prelínanie sa môjho tela do priestoru, do podložky. Zóna prechodu bola celkom teplá, príjemná.
Potom prišiel za mnou pár terapeutov. Ešte som ich nechcel pri sebe, chcel som byť sám. Takmer som povedal: „Príďte trošku neskôr.“ Potom som sa pozrel pozornejšie; cítil som sa totiž trochu v ohrození, myslel som si, že niečo odo mňa budú chcieť. Pozrel som sa na neho, bledý s detinským nezáväzným priateľským úsmevom. Stál trochu opodiaľ, takmer v miestnosti vzadu. Ona sedela vpredu blízko mňa, veľká ale nie nebezpečná; všimol som si, že bola pri mne, proste tam iba bola; bez toho, aby odo mňa niečo chcela. Chcel som sa jej dotknúť, ale neveril som si natoľko, pretože som sa bál, že by ten dotyk znamenal niečo nevhodné, sexuálne. Nechcel som ju chytiť za rozkrok, chcel som len cítiť teplo a krivky jej krásneho tela. Potom som sa dotkol jej kolena, jej nohy a fakt to bolo tak krásne, ako som dúfal.
Náhle som pocítil obe ruky terapeuta, ktoré mi tlačili na chrbát. Tlačil ale príliš slabo, pokúsil som sa ho ohnúť bez toho, aby som musel odísť od terapeutky. Ten pocit dotýkania sa som nechcel stratiť. Ale nakoniec moje ruky oslabli.
Ten prekliaty otec, tá neuveriteľná špina, ten zbabelec si len tak odíde bez toho aby mi chránil chrbát, nepodporuje ma, aj keby som to tak potreboval.
A teraz odchádza ešte aj mama, berie ju odo mňa preč, necháva ma tu samotného, celkom osamoteného. Tá špinavá sviňa ide preč a tá zákerná kurva mi nedá svoje teplo, necháva ma osamote. „Ty sviňa, prekliata špinavá sviňa, sviňa, sviňa… Čo si vlastne myslíš, keď si ma vôbec porodila, keď mi potom nechceš dať to, čo potrebujem, ty prasa. Čo si vlastne myslíš, keď ma zneužívaš z dôvodu svojich úžasných cieľov a frustrácií, ty zákerná kurva. Vždy som musel byť len dobrý a bystrý. Bravo! Vzorný chlapec. Urobil som všetko pre to, aby sa mi dostalo tvojej lásky. Ale ty, ty si mi proste nedala nič. Keď bol otec preč, mohol som spávať pri tebe. Prečo si mi vtedy nedala? Nespomínam si na nič z tvojho tela okrem tvojho ksichtu a tvojich rúk. Prečo si to neurobila? Ty musíš byť ale úbohá sviňa, ak si to nedokázala ale to je tvoja vec. To ma nezaujíma. Mňa zaujíma, že čo si mi urobila a to je jedna neuveriteľná špinavosť, všetko pod zástierkou klamárskeho malomeštiactva a svätuškárskeho katolicizmu. Ty prekliata sviňa, ty, nenávidím ťa, to je príliš málo, ani smrť ti neželám. To by už bolo potom po všetkom. Niečo pomalé, trýznivé, ako napríklad vytrhať ti vlasy jeden po druhom, také niečo ti želám. Ale teraz si stará a chorá, nedokážeš sa brániť mojím výčitkám. To ma ochromuje, mám strach ťa skutočne trápiť…“
…Keď som tam takto ležal, pár terapeutov prišiel ešte raz. Ona si sadla tesne ku mne, on ma nezaujímal, myslím, že čoskoro odišiel. Mohol som ju objať oboma rukami a celkom pevne držať. Mal som veľký strach, že aj ona náhle odíde a nechá ma v štichu. A to neurobila. Začal som byť unavený z toho pevného držania a musel som trochu popustiť. A ona neodišla!!! Proste tu ostala…Bol som šťastný, že som bol pri nej, že ma prijala. Ľahol som si vedľa nej a vystrel som sa a držal som ju pevne len jednou rukou a ostala aj napriek tomu, táto krásna žena. Rád by som sa s ňou ešte trochu maznal, ale náhle ma prepadol strach z príliš veľkej blízkosti. Dostal som strach, že sa nedokážem príliš rýchlo dištancovať, keď už je blízkosti na nevydržanie. Aký to má zmysel, mi nie je jasné. Potom odišla a to bolo aj dobré. Už som viac nepotreboval jej blízkosť a vedel som, že ju nestratím.
Ako toto píšem, začne ma hrýzť svedomie: No nie som tak príšerný egoista, že potrebujem ženu a sám o tom rozhodujem aby sa jej potom zbavil, keď už má dosť jej blízkosti…
…Večer doma som sa potom zamestnával svojim otcom. Povedal som mu, čo si o ňom myslím! Ten špinavý zbabelec, sviniar, ktorý sa schovával v hudobnom a obecnom spolku aby sa vyhol konfliktom s tou sviňou. Teraz sú spolu štyridsať rokov a hrdia sa tým, že nikdy nemali žiadny konflikt. Títo poľutovaniahodní idioti. Napadla mi takáto vec: Na večierku hudobného spolku by som chcel šaty mojej matky odhora až dole pred všetkými ľuďmi potrieť prasačími sračkami. Prasačími sračkami, to najhnusnejšie, najodpornejšie, čo mi vtedy napadlo…
…Moja matka mi dala toho tak veľa. To z nej som sa narodil, vysal som ju, roztrhal. Raz mi rozprávala, že po mne, po treťom dieťati, mala strašne nízke kalcium. Ja som jej zožral kosti, ktoré potrebovala aby mohla byť silná. Ona ma musela neuveriteľne nenávidieť. Taký drzý zlodej, ktorý si zoberie takmer všetko, čo človek k príjemnému životu potrebuje vrátane slobody, keďže môj brat bol o niekoľko rokov starší ako ja. Čo sa dá urobiť s takým malým chlapcom, do ktorého treba investovať, ktorý je taký náročný? No musí sa urobiť to najlepšie, čo sa dá! V najpravšom zmysle slova! Nenávidieť ma však nedokáže, pretože to odporuje katolíckej viere a vôbec všetkým sociálnym meštiackym a slušným normám. Tak sa radšej obráti táto nenávisť na cnosť. Až do roztrhania zaťažovať dieťa, len to dobré z neho vytlačiť a to zlé poriadne vyhrešiť a zakázať. Odmena vo forme sociálnej prestíže je istá. Odškodné za to, čo toto malé stále väčšie monštrum svojej matke ukradlo…
Toto bolo krátky úryvok z veľmi dlhého protokolu psycholytického sedenia, ktorý predznamenal úvod do intenzívnejšej terapeutickej fázy. Klient, jeden akademik, žil predtým usporiadane prakticky bez väčších problémov, hoci sa prednedávnom rozišiel so svojou ženou. Trpel ťažkou narcistickou poruchou, ale predtým si vôbec nebol vedomý svojho emocionálneho života. Keďže pracoval v zdravotníctve, dopočul sa o našej práci a z čistej zaujímavosti sa prihlásil na takéto sedenie. Toto ho z jeho zabehnutých koľají celkom nečakane vyviedlo. Dostal sa (podľa obrázka) z úrovne prispôsobenia (Anpassung), v ktorej sa bežne nachádzal do nižšej úrovne potlačených pocitov s občasnými prienikmi do hlbšej úrovne. Preto ho zamestnávala predtým potlačená nenávisť voči matke a otcovi, ktorá bola v prenosovej situácii opätovne prežívaná. V oveľa neskoršej fáze sa spracoval smútok, ktorý sa nachádzal až za touto nenávisťou. To najdôležitejšie bolo ale pre klienta prebudenie, ktoré zažil. Prebral sa zo svojho hlbokého sna mudrlantstva, ironickej odtiahnutosti, narcistickej vzdialenosti, povrchného prispôsobenia sa a na záver sa rozhodol pre intenzívnu prácu, ktorej zmysel predtým nevidel. Nasledujúce sedenia osvetlili – v súbežnosti s naratívnymi technikami a prácou s telom – hlbšie uložené a odmietané pocity.
** Tieto údaje sa vzťahujú na rok 1989. Odvtedy malo pár terapeutov skutočne možnosť podávať vo svojich ordináciách MDMA alebo LSD. Žiaľ, tieto špeciálne povolenia boli postupne od roku 1990 oklieštené a 1993 definitívne vypršali. Nové povolenia od roku 1993 boli síce vo výhľade, či však budú udelené, je otázne.